PREČO TVOJI UČENÍCI JEDIA CHLIEB NEUMYTÝMI RUKAMI?

K Ježišovi sa zišli farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí. Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: ‚Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.‘ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčají.“

Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka. Mk 7, 1-8.14-15.21-23

Pre nás je pochopiteľné, keď čítame, že Židia si pred jedlom umývali ruky, keďže vtedy sa jedávalo z jednej misy holými rukami. Myslíme na hygienu. V tomto prípade však vôbec nešlo o zachovanie hygienických predpisov, ale o rituálny úkon. (Podobne umývanie rúk kňaza pred obetovaním vo svätej omši nie je hygienický úkon, ale úkon rituálny, ktorým vyjadruje prosbu o očistenie od hriechov.) Pre Židov bolo jedenie vždy náboženským úkonom, lebo každý Žid bol pred jedlom povinný sa pomodliť a požehnať jedlo, a to bolo možné urobiť len keď bol človek rituálne čistý, teda keď si umyl ruky.

Pôvodne si ruky umývali iba kňazi, keď vchádzali do chrámu, aby obetovali. Obetovaný predmet sa nesmel znesvätiť dotykom nečistých rúk. (Ex 30,17-20) Až farizeji zaviedli umývanie pre všetkých niekoľkokrát denne pod zámienkou, že celý židovský národ je „svätý a kňazský ako celok“. V opozícii proti nim stáli saduceji, ktorí nesúhlasili, aby sa predpisy dané kňazom prenášali do života bežných ľudí.

Treba si uvedomiť, že celá situácia nenastala „náhodne“. Naopak, do Galiley prichádza „kontrola“ z Jeruzalema, ktorú pravdepodobne vyslali „najvyššie kruhy“ z Jeruzalema. Ich zámerom je zozbierať dôkazy proti nepríjemnému potulnému kazateľovi a divotvorcovi, ktorý sa správa ako by bol viac než človek. A na svoje potešenie zistili, že v kruhu Ježišových nasledovníkov sa nedostatočne dodržiavajú prísne židovské predpisy o umývaní, resp. očisťovaní.

Marek, ktorý píše hlavne pre kresťanov z pohanstva – a tí nepoznali židovské zvyky, podrobne opisuje niektoré zo židovských obyčají. Nemyslime si však, že Ježiš tieto obradné príkazy nedodržiaval. Práve naopak, v Markovom evanjeliu farizeji Ježišovi nič nevytýkajú. Vytýkajú narušenie rituálnych predpisov len jeho učeníkom. O čosi prísnejší voči Ježišovi je evanjelista Lukáš, ktorý ho opisuje, ako na pozvanie farizeja vošiel do domu a neumyl si pred jedlom ruky. (Lk 11,38)

Marek svojim čitateľom zdôrazňuje, že Ježiš okrem iného týmto podobenstvom vyhlásil všetky jedlá za čisté. V čase, keď Marek písal evanjelium, rezonovala v prvej Cirkvi otázka „čistoty jedál“. Kresťania zo židovstva presadzovali, aby sa jedlo iba všetko „kóšer“, zatiaľčo kresťanom z pohanstva bola táto požiadavka cudzia. Bol to vážny problém ranej Cirkvi, čo dokazuje aj skutočnosť, že sa riešil na prvom koncile v Jeruzaleme. (Sk 15) Takisto predpokladáme, že Marek týmto úryvkom evanjelia neopisuje len pokrytectvo farizejov z Ježišovej doby, ale aktuálne reaguje na formalizmus a zvykovosť prvých kresťanov, ktoré boli v Cirkvi prítomné už od jej počiatkov. Z listov svätého Pavla vieme, že formalizmus prvých kresťanov znevažoval a „vyprázdňoval“ aj tie najsvätejšie veci, dokonca i Eucharistiu.

Boh od nás žiada, aby naše skutky neboli len formálne, ale aby vychádzali zo srdca. To so sebou častokrát prináša námahu. Ale len takto naše konanie môže byť druhým naozaj pomocou:

             „Nákupy som mala už v kufri auta, už som potrebovala len zaparkovať nákupný vozík na svoje miesto. V „úkryte“ na nákupné koše sedel malý, asi päťročný chlapec. Nedalo sa obísť ho, a on ani nechcel, aby ho ľudia obchádzali len tak, bez povšimnutia. Vypleštil na mňa svoje hnedé oči a očividne sa potešil – rehoľné sestry sa spájajú s charitou, s rozdávaním...

            „Ahoj, teta!“ povedal a vystrel ku mne ruku. „Ahoj, a ty tu čo sedíš na nákupných košoch?“ usmejem sa a snažím sa nevšímať jeho ruku. „No čakám.“ „A na čo?“ rastie moja zvedavosť. „No, aby som dostal korunku. Nemáš jednu takú, čo nepotrebuješ?“ „A na čo ti bude? Si hladný?“ „To nie pre mňa, teta,“ vysvetľuje. „To je pre apa.“ „A ocko nechodí do práce? Nemá peniažky?“ „Ta hej, on chodí do roboty, ale v krčme má sekeru a nechcú ho tam pustiť... Tak musím pýtať aj ja, aj bratia, aj sestra... Chápeš?“ „A kde sú tvoji súrodenci?“ Obzerám sa dookola. „Tam, kde ja, teta. Jano sedí tam v košíkoch, Amanda tam pri tom žltom aute, Dávid tam, kde je to veľké auto. Vidíš ich?“

            Videla som ich. „A tvoj ocko je kde?“ „Ta, on sedí pri obchode.“ A naozaj. Na múriku, v chládku. V jednej ruke držal pivo a v druhej štangľu salámy bez chleba. Jedol a pozorne sledoval, kto si berie koše a ako dlho sa pri jeho deťoch zdržiava.

            „Počúvaj, a už ti niekto dal korunky, ktoré nepotrebuje?“ Malý súhlasne pokýval hlavou a začal vyťahovať z vreciek 50-centy i 1 eurá. Spolu sme ich počítali... a ja som neverila vlastným očiam. Suma, ktorú syn vyzbieral pre svojho otca, bola viac ako 35 eur. Vynásobila som to piatimi (lebo toľko bolo spolu súrodencov).

            Premýšľala som, koľkí v ten deň prispeli k tomu, aby sa otec rodiny dostal naspäť do krčmy.

v v v

             „Komu pomôcť?“, „ako?“, „je to skutočne pomoc?“ Podobné otázky rezonujú v nás často. Dať euro nie je predsa veľa, ale je takáto almužna pomocou? Iný si utíši svedomie, keď vhodí do klobúka drobné mince matke s dieťaťom na rukách alebo žobrajúcemu mrzákovi. Ale cíti, že tieto peniaze možno nebudú využité dobre. Dnes je už známe, že v takýchto prípadoch je určite vhodnejšie podporiť charitatívnu organizáciu.

            Stretávame však aj inú skupinu ľudí, ktorí potrebujú pomoc. Sú to ľudia z nášho okolia, ktorých poznáme, sú nám známe ich rodinné vzťahy a pomery. U nich v prípade, že ich podporíme, si najskôr aj vieme overiť, nakoľko je im naša pomoc prospešná. Častokrát môže ísť o dlhodobý proces učenia umeniu hospodáriť a vysvetľovania pravej hodnoty vecí.

            Pre pomáhajúcich to býva zároveň skúška trpezlivosti, ktorá vyžaduje veľa vzájomne stráveného času. No vidieť výsledky konkrétnej pomoci na vlastné oči je veľkým povzbudením. Ale kľudne sa môže stať, že po týždňoch či mesiacoch vkladaného úsilia pomáhajúci človek pochopí, že jeho pomoc nemá zmysel. Ak napríklad ten druhý o to nestojí alebo nie je ochotný robiť kroky pre to, aby sa z ťažkej situácie dostal. Sú to situácie, kedy aj nepomôcť znamená pomôcť viac ako pomáhať za každú cenu.

v v v

Nietzsche nás vymaľoval drsno: „Všetci sú na jedno kopyto, strašne krpatí, oblí, veľmi prispôsobiví a otravne nudní.“ Chýba nám fantázia. A to nielen pri ohlasovaní pravdy, ale aj na poli lásky, ktoré by si ako osobitný terén kresťana vyžadovalo vynachádzavé úsilie. Akými veľkými tvorcami lásky boli svätí!

                                                                                                                      Alessandro Pronzato

Milovať ľudí – to neznamená len rozdávať, usmievať sa, byť sladký a milý. Láska je aj tvrdá ruka. Je aj prísnosť, náročnosť a pozornosť.

                                                                                                                      Anton Srholec

Keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté.

                                                                                                                      latinské príslovie